A je to tu, koniec takmer dvojtýždňového brázdenia slovenských a českých, pardon moravskoslezských lesných chodníkov. Za hranicami som trávil štyri dni, zostal posledný naplánovaný výlet – navštíviť Lesní bar nad obcou Horní Lipová a národnú prírodnú rezerváciu Rejvíz s Velkým mechovým jezírkem. Počasie ráno ale nepraje a z mrakov nad hlavou sa lejú litre vody. Konzultujem český hydrometeorologický portál, ktorý hovorí, že popoludní sa má počasie umúdriť. A tak sa aj stalo. Popoludní nahodím bajk do auta a vyrážam smer Horní Lipová.
Prejdem takmer cez celú obec Horní Lipová (637 m n.m.) keď tesne pred železničným mostom vidím pri ceste drevenú tabuľu s prosbou: „Prosím neparkujte za mostem, probíhatěžba, parkujte ZDE.“ Auto teda nechám na parkovisku a v príjemnom slnečnom počasí vyrážam po asfaltke na prieskumnú misiu, či teda ten Lesní bar fakt existuje tak ako som o ňom čítal. Cesta vedia lesnou asfaltkou, ktorá ale nevydá čaro lesného baru zadarmo a tak sa poriadne dvíha a človek sa celkom nadrie, hoc len na krátkom asfaltovom výšľape. Sú to ale naozaj len 2 kilometre. Už z diaľky ho vidím – pekný drevený zrub s lavičkami pod strechou, lavičkami mimo strechy, s ohniskom pri lavičkách, v ktorom horí oheň, s krbom, v ktorom takisto horí oheň. Zosadám z bicykla a hltám atmosféru niečoho, čo som v tejto galaxii ešte nevidel. V drevenom korýtku, cez ktorý preteká voda z lesného potôčika sa chladia pollitrové minerálky, pod ďalším korýtkom, ktoré chladí plechovky s energeťákmi, sú plné basy piva a nealkoholických nápojov – cola, pomaranč. Tie sa chladia prirodzene kvapkajúcou vodou.Vedľa v úhľadnej drevenej poličke vysekanej z kmeňa stromu sú naskladané krabicové džúsy, na podlahe miska s pripravenými štamperlíkmi. Vojdem do zrubu, pod strechou sa krútim ako na ringišpíle, pretože neviem kam skôr pozerať. Pod poličkou s drievkom a nožmi je prenosná chladnička, nápis nad ňou hovorí, že obsahuje klobásky a špekáčky. Hneď pri nich sú pripravené kečup a horčica. V zrube je okrem mňa ešte jeden starší pár, pani vyhodnotí moje nekoordinované pobehovanie po zrube ako bezradnosť a ponúka sa, že mi to všetko preloží. Poďakujem a vysvetlím, že vďaka pôvodu polovice mojej rodiny z Moravy a Hané všetkému veľmi dobre rozumiem. Pár si varí kávu, poprosím, že ak im zostane trochu vody rád si dám s nimi.S radosťou mi kávu urobia kým ja behám ako splašený dostihový kôň z jedného kúta baru k druhému a všetko fotím. K dispozícii sú tu dve plynové dvojplatničky, kanvice na vodu, kompletný riad – poháre sklenené aj jednorazové plastové, nože, ražne, lyžičky, v drevenej truhlici je schovaný chlieb, ďalšia horčica, cukor, smotana do kávy, kávu si môžete vybrať mletú na turka alebo instantnú, kto má chuť na sladké môže si vziať vynikajúce trubičky z neďalekej pekárne, keksy, gumené cukríky, rôzne druhy čaju. Okrem jedla a pitia nájdete aj mapy, odznaky, pohľadnice. Pri všetkom je cena, ktorú zaplatí človek do kasy, pod ktorou sa nachádza menšia kasička s mincami na prípadný výdavok. Keď konečne prestanem splašene pobehovať po bare, poprosím pána aby mi urobil obrázok s kávou pri krbe. Urobil....nuž ale ani stabilizátor nepomohol
Celková štatistika výjazdu: 21,54 km, nastúpaných 655 m (Endomondo).
Po príchode do kúpeľného mesta Jeseník (432 m n.m.)zaparkujem pri Bille, nájdem si žltú značku a vyberiem sa po nej hore po asfaltke cez veľmi peknú vilovú štvrť. Stúpanie sa následne kľukatí lesom až ma dovedie na križovatku Čertovy kameny (694 m n.m.) Ak by som odbočil na modrú TZT tak k rozhľadni Zlatý Chlum by to bol už iba 1 km. Ja však pokračujem ďalej po žltej TZT širokou zvážnicou po vrstevnici. Cestou sa ponúkajú krásne výhľady pomedzi stromy a dal by som ruku do ohňa, že v jednom mieste sa pozerám na Rychleby z opačnej strany. Cesta je pohodlná, po zvážnici opäť nasleduje kúsok asfaltu, ktorým prídem až do osady Rejvíz (780 m n.m.). Je to malá osada so 66 stálymi obyvateľmi, pri ktorej sa nachádza rovnomerná národná prírodná rezervácia. Pomedzi stromy smerujem až k rezervácii. Pri vstupe do nej je brána, malý domček a miestny strážca (vyzeral ako Krakonoš) ma zinkasuje za vstup – 20 Kč a dostávam za to pohľadnicu ako vstupenku. Vraví, že bicykel by som si mal odložiť pri ňom, že by ma dnu nemal pustiť. Vravím, že bicykel budem vedľa seba tlačiť. Dali sme sa do reči, popreháňal som jeho čokla, ktorému som gumenú hračku hodil do tak hlbokého pralesa, že som myslel, že sa stratí nielen hračka ale aj pes, lenže ten ju bez najmenších problémov našiel a skôr než som stihol zdrhnúť položil mi ju k nohám a dožadoval sa ďalšieho hodu. Nakoniec mi strážca dovolil nielen vojsť s bicyklom do rezervácie ale aj na ňom po drevených lávkach jazdiť. Iba ak by som stretol peších tak ma poprosil aby som im uhol. Je tesne pred 18tou a na chodníku takmer nikto nie je tak si jazdu po lávkach cez mokrade užívam akoby to bol singel
Prvotné stúpanie po červenej bolo krátke, ale riadne výživné. Potom sa chodník kľukatí lesom a striedajú sa klesania so stúpaním, povrchy sú rôznorodé – od širokej zvážnice cez lesný koreňový chodník až po voľné kamene. K rozhľadni Zlatý Chlum (875 m n.m.) prichádzam žiaľ už po otváracích hodinách, tak si ju pozriem len zvonku. Je to veža vysoká 26 metrov stojaca na rovnomennom vrchole nad mestom Jeseník. Čaká ma už len záverečný, úplne posledný zjazd dole do Jeseníka. Nevediac čo ma čaká sa spúšťam po lesnej ceste označenej spoločne modrou a červenou TZT. Je trochu rozbitá ale jazdia po nej terénne autá na vrchol (dve tam stáli). Sprava z lesa vidím prichádzať dvoch downhillistov tlačiacich svoje stroje a keď okolo nič fičím so smrťou v očiach začujem: „Boreeeeeec!“
Druhá časť výjazdu bola opäť úspešná a ja som splnil svoje naplánované ciele. Celková štatistika výjazdu je 24,65 km, nastúpaných 810 m (Endomondo).
Obe časti výjazdu sa dajú elegantne spojiť bez toho aby bolo potrebné sa medzi nimi presúvať autom. Od útulne Mates stačí pokračovať po žltej TZT, ktorá vás dovedie priamo do Jeseníka. Je to už ale kilometrovo a časovo trochu náročnejšie. Neodpustím si ešte jeden postreh – miestni si turistov vážia a robia pre nich veľa. Značenie – či už turistické alebo cykloturistické a dokonca aj lyžiarske/bežkárske je tak perfektné, že človek nemá šancu zablúdiť. V Tatrách, kde som doma, som zablúdil na Tatranskej magistrále! v západnej časti Tatier, tu to turistovi značenie jednoducho nedovolí.
posledný komentár: 7. 7. 2010 o 12:27
posledný komentár: 21. 10. 2009 o 23:40
posledný komentár: 17. 11. 2008 o 10:27