Simpson Desert Bike Challenge # doplnky # skúsenosti # poradenstvo # diskusia # technické otázky # nosič # výroba

Vážení čitatelia, Vaše pozitívne reakcie na článok o La Rute zapríčinili že som vypotil popis ďalšieho etapáku Simpson Desert Bike Challenge.
Púšť Simpson Desert zaberá približne 776 500 kilometrov centrálnej Austrálie. Nachádza sa medzi štátmi Austrálie - Northern Territory, South Australia a Queensland. Priemerný ročný spád zrážok je menej ako 200 mm. Simpson Desert je pokrytá najdlhšími paralelnými pieskovými dunami na svete. Tieto duny, ktoré majú severo-južnú orientáciu sú statické a sú zadržiavané vo svojej pozícii vegetáciou. Výška dún osciluje medzi 3 metrami na západnej a až 30 metrov na východnej strane. Najznámejšia duna, Nattanepila, alebo populárnejšie, Big Red je vysoká 40 metrov. Púšť nekrižujú žiadne udržiavané cesty. Jednako sa v nej nachádzajú trasy vytýčené pri ropných alebo seizmických výskumoch v rokoch 1960 až 1970. Najznámejšie sú French Line, Rig Road, a QAA Line. Tieto trasy sú stále priechodné dobre vybavenými vozidlami 4x4, ktoré musia viezť extra veľkú zásobu paliva a vody. “Mestá” ktoré ležia na prístupe do púšte sú Oodnadatta na juhozápade a Birdsville na východe (posúďte pojem mestá v našich rozmeroch – Birdsville má 56 obyvateľov a Oodnadatta ešte menej). Pretože vzrástol počet záchranných akcií neskúsených vodičov a vzrastá teplota v púšti je táto od roku 2008 uzavretá pre neorganizované podujatia.Organizácia preteku je jednoduchá a veľmi striktná. Budíček 04.30 klaksónom z Toyoty race directora. 05.30 odchádza prvý konvoj sprievodných vozidiel. Obsahuje riaditeľa pretekov, tri občerstvovačky, lekársky tím, sprievodné vozidlá najlepších pretekárov. 05.45 váženie pretekárov, každý kto v priebehu etapy nadmerne stratí hmotnosť a hrozí riziko dehydratácie je z účasti v nasledujúcej etape vyradený. 06.00 štart rannej etapy. 07.00 odchod druhého konvoja sprievodných vozidiel na čele ktorého ide „zametač“- 12.20 koniec doobednej etapy a príchod druhého konvoja na miesto obedňajšieho odpočinku. 13.30 odchod prvého konvoja, 13.45 váženie pretekárov, 14.00 štart poobednej etapy, 15.00 odchod druhého konvoja, 18.00, koniec poobednej etapy, 19.30 race briefing.Zmyslom preteku je absolvovať 100 % vzdialenosti na bajku, nebyť zastavený „zametačom“ a dokázať jazdiť priemernou rýchlosťou minimálne 12,5 km/hod. Nie sú nijaké „Price money“ a všetky prostriedky zo štartovného a penalizácii v neoficiálnej súťaži o najväčšiu hlúposť dňa „ Goose of the Day“ idú na účet leteckej záchrannej služny. A toto sú moje najobľúbenejšie preteky. Po prvý raz som sa preteku zúčastnil v roku 2008, jedinom roku v histórii pretekov, keď ani jeden jazdec nebol schopný prejsť celú trasu. Štartovalo nás 12 pretekárov, po prvom dni nás zostalo iba 9. V prvej polovici pretekov bývalo teplo iba tak 41ºC, to ešte traja jazdci mali šancu prejsť trasu na 100%, ale na štvrtý deň ráno nám pri teplote 44 ºC začal fúkať protivietor o sile 74 km/hod a ten nás dorazil, nevydržal nikto, ja som vzdal asi 7 km pred koncom etapy. Dokázal som síce vyhrať dve etapy ale to je v tomto preteku bezpredmetné. Katka ma sprevádzala v požičanom (klimatizovanom) terénnom aute a púšť sa jej veľmi páčila. Rozhodla sa vyskúšať si pretek na vlastnej koži.O rok sme sa do Austrálie vrátili. Našli sme si nových priateľov členov off-road klubu v Adelaide, z ktorých jedna rodina si nás naslepo vybrala a poskytla nám plnú podporu počas pretekov. Podporu zabezpečoval chlap menom Darron, ktorý zohnal auto, outdorové vybavenie, šoféroval, budoval a rozoberal tábor, varil, chystal fľaše ( pretekár, ktorý nemá načas odovzdané fľaše na občerstvovačky, nemá povolený štart), keď bolo zle tak nás aj masíroval a bol na nás hrdý, ( lebo nám to v oranžových dresoch pristalo). Práca podporného tímu je rovnako ťažká ako jazdenie na biku. Obvykle má jeden jazdec dvoch sprievodcov, Darron mal dvoch jazdcov. Príprava na pretek sa vyvíjala zle. S Katkou sme najazdili asi 6700 km , prevažne na cesťáku. Ja som mal o niečo viac kilometrov lebo som bol na dvoch MTB etapákoch. Obaja používame biky Cannodale, Katka má Rush a moje rozhodnutie vyskúšať v piesku používať galusky si vyžadovalo nové kolesá. Vybral som si značku Reynolds pretože robí vysoký ráfik a počítal som s výhodou lepšej zotrvačnosti v rovinatej časti preteku. Narazil som však na nedostatok peňazí, dovolenky dodávateľov a chyby pri zásielke nábojov čo zapríčinilo, že sme mali jednu neúplnú sadu kolies týždeň pred pretekom. Vybrali sme sa testovať do piesku na Záhorie a z časov nameraných na rovnakom okruhu nám pri opakovaných pokusoch najlepšie vyšla galuska s dezénom XC 1 nahustená na 0,8 Atm. Na trénovanie jazdy z dún nebol čas.Obvykle prichádzame na miesto pretekov 4 dni pred štartom. V tomto prípade sme odleteli 22.09, nasleduje štreka Viedeň-Londýn 2hodiny, Londýn – Singapúr 16 hodín, Singapúr Sydney 8 hodín a Sydney –Adelaide 2 hodiny . Quantas nestratil kufre s bajkami a tak nás Darron vyzdvihol v noci na letisku a priviezol k sebe domov. Po trojdňovej aklimatizácii, nákupoch a balení auta sme vyrazili na štart pretekov. Iba kúsok z Adelaide asi 1800km. V Austrálii je lepšie nejazdiť v noci a cez deň sa ide max 120 tak nám cesta na štart trvala 2 dni. Posledný večer sme strávili na príjemnom mieste v Dalhousie Springs čo je prírodné jazero s 38 stupňovou vodou ale s množstvom komárov. Tretí deň jazdy nás priviedol na štart preteku vrt v púšti nazývaný Purnie Bora. Tu nasledovala registrácia pretekárov, setup bajkov a prvý míting. V rámci mítingu nám vysvetlili systém závodu a poprosili posádky aby sa nepchali do prvého konvoja lebo budú potrebné autá na odvoz jazdcov, ktorých dolapí zametač. V tomto roku zišlo 30 jazdcov z Austrálie a Nového Zélandu a dvaja exoti - Slováci, ktorých pomenovali Team Orange. Štartovali dve ženy. Poučený z predošlého roku som zvolil taktiku jazdy na hranici povolenej minimálnej rýchlosti. Spočiatku sem sa museli krotiť ale s pribúdajúcimi kilometrami bolo čoraz náročnejšie udržať priemer. Nesmiete totiž zosadať z bajku. Medzi štartom a cieľom preteku je asi 1200 dún vysokých od 3 do 30 metrov takže Katka mala dosť priestoru na zlepšenie svojej techniky jazdy v piesku. Púšť sa každý rok mení. Tento rok nás prekvapil zimou, množstvom zelenej vegetácia a množstvom piesku. Už po prvej etape bolo mnohým jazdcom jasné že to asi nebude zadarmo. Jazdil som spolu s Katkou a dali sme prvé dve etapy na 100%.Darron bol s naším výkonom spokojný a uvaril nám špagety ktoré prevrátil vo večernom zmätku do piesku. Chutili trochu zvláštne ale nám to bolo jedno. Vedeli sme, že nás čaká tretia etapa, ktorá bude kľúčová. A aj bola. Pre množstvo hlbokého piesku a protivietor ju došiel iba jediný jazdec. Na kolesách zo snow biku so šírkou plášťov 2,55“. Rozhodujúca bola kombinácia dobrej techniky a sily. Ja som bol s galuskou(vzadu) spokojný, vpredu som mal UST Racing Ralph. Keď som videl, že nám klesá priemerná rýchlosť zanechal som Katku napospas zametačovi ( hnusné, pravda) a pokúsil som sa vyvinúť väčšiu rýchlosť. Podarilo sa mi získať asi 5 km a už ma mal. Tým pádom skončili nádeje na absolvovanie na 100% a začala dovolenka. V obednej pauze Katka zhltla obed príliš rýchlo a krátko po štarte sa objavili problémy so žalúdkom. Zaparkoval som ju do tieňa, počkali sme 15. minút a pomaly striedajúc kráčanie a jazdu sme sa vliekli po trati čakajúc na zametača. V noci prišla piesková búrka a začalo nám odnášať stan aj s nami. Takže vstať, preparkovať auto a zmeniť polohu stanu, nanovo ukotviť a stihnúť ešte pár hodín spánku. Aby sme si napravili reputáciu u Darrona vyhral som piatu etapu a Katka prišla do cieľa piata. Poobede nás zasa chytil zametač. Nakoľko v predošlých mesiacoch extrémne pršalo, zmenila sa trasa závodu a na štvrtý deň sme jazdili iba rannú etapu, ktorú absolvovali všetci pretekári a poobede nasledoval dlhý presun autami aby sme sa stihli s stanovenom čase priblížiť k cieľu. Posledná etapa viedla cez najväčšiu dunu púšte Big Red.Ja som zaplatil daň z blbosti. Rozhodol som sa preventívne si vymeniť galusku ale po nalepení novej na pásku som sa nebol previezť aby došlo k fixácii. Na nasledovný deň po dramatickom lámaní rebier nášho kamaráta z minulého roku v zjazde z duny som na mieste nehody nabehol do hlbokej koľaje v ktorej som galusku zvliekol z ráfiku. Dala sa nasadiť späť ale držala iba poriadne nahustená a s tým sa nedalo jazdiť v piesku. Čiže debakel a po 15 odjazdených kilometroch dolapenie zametačom. Katka sa prejavila ako charakter a zostala som mnou. Za odmenu mohla vystúpiť na Big Red. Katka vyhrala ženskú kategóriu.Koniec preteku je v mestečku Birdswill v známom hoteli. Majú takú tradíciu, že každý obyvateľ v mestečka po smrti zanechá svoju pokrývku hlavy v bare hotela ( iný tam nemajú).Ak všetko dobre pôjde tak sa opäť na rok pokúsim prejsť čo najviac z trasy tohto netradičného preteku.