+11
+13
seda mys •
11. 8. 2012 o 19:23
🥶
+11
+13
+11
+13
Medzi 18.06 a 23.07 sme sa zúčastnili preteku v južnej Afrike. Zasa jeden čo sa hrdí prívlastkom najťažší. Posúďte sami.
Popis podujatia. Trasa prebieha medzi Pietermaritzburgom a Paarlom. Vzdialenosť 2300 km, termín je v zimnom období. Pretek je možné ísť nonstop ale pre tých, čo si radi pospia, je k dispozícii 26 podporných staníc na farmách, hoteloch, ubytovniach. Na uvedených miestach je k dispozícii večera a raňajky, voda, ovocie, polievka. Väčšinou sú vzdialené cca 70 km. Aby bolo možné prestravovať cca 50 -70 pretekárov, štart je po malých skupinkách v priebehu 10 dní.
Základné pravidlá. Celú trasu je treba prejsť výlučne vlastnou silou. Nie sú povolené stretnutia s príbuznými alebo priateľmi. Navigácia výlučne pomocou mapy, kompasu a popisu trasy. Nie sú povolené elektronické navigačné prístroje. Vzdialenie sa z vytýčenej trasy a použitie nepovolenej cesty je penalizované povinným státím za denného svetla, ktorého dĺžku určí vedenie preteku. Pretekári musia nosiť vysielač na satelitné sledovanie polohy a mať ho zapnutý. Pretekári sú povinní mať vybavenie, ktoré im umožní odolávať nepriaznivému počasiu a teplotám v rozmedzí od -10 do +30 stupňov Celzia.
Naše prežitky.
Išli sme do veci vybavení odvahou prameniacou z nevedomosti. Kúpili sme si teplé bundy a nohavice Castelli, trochu väčšie batohy, zimné tretry a stiahli sme si 90 listov máp v mizernej kvalite. Známi v Juhoafrickej sa nám síce čudovali , ale to nevadilo. Prvých pár dní pred pretekom v Pietermaritzburgu bolo fajn, nie moc zima, slnečno. S navigáciou sme si nerobili starosti, verili sme, že sa chytíme niekoho skúseného alebo sa prinajhoršom spýtame. Naša skupina sa po štarte rozdelila na prvú štvoricu, ktorá išla na 29-tkach a poriadne rýchlo, takže sme sa ich neudržali ani cez mesto, potom my dvaja a za nami dve ženy pomalšie od nás a Steven, ktorý sa vliekol. Takže sme zostali sami. Prvý deň ešte boli ako-tak cesty, ako naše poľné, zistili sme, že každý vodný tok bude treba brodiť v hĺbkach od po kolená až po prsia, na cestu sa nespýtame nikoho lebo to nemá zmysel, nevedia po anglicky, nevedia čítať, nerozumejú nám keď vyslovíme miestny názov. Zavčasu sa stmieva ( je zima), obce a osady nie sú označené, veď načo by aj boli. Prvú farmu sme trafili, na druhú sme sa dostali so šťastím, keď sme streli zablúdeného pretekára a tretiu noc sme bivakovali pod holým nebom. Vonku -4°C, boli sme blízko pri osade ale cez zložitý terén sme si potme netrúfli. Noc nebola bohviečo, moc sme toho nenaspali ale aspoň nepršalo. Dali sme si záväzok, že sa to už nebude opakovať. Neistota, či sme na správnej ceste bola našim častým spoločníkom. Trasa viedla cez hory a pri 30 km zjazde zo sedla vo výške 2500 mnm v mrznúcom krupobití som mal toho už celkom dosť. Rozhodol som sa predať bike a ísť na safari. Ale zjazd viedol do prvého hotela, bol to šiesty deň, čakali nás organizátori a tlačili nám kaleráby, že už to bude ok a bola by to škoda vzdať. Popravde sme ani nemohli, nebolo sa ako dostať z trasy, žiadne spoje, naši známi žijú v Cape Towne, čo je v cieli a tak sme si dali deň pauzu a pokračovali sme. Zažili sme mnoho tmy, zimy, včasných rán, budíček o 04:30, koniec dňa okolo 17-18:00 keď sa darilo.
Na ceste ma držal super parťák, stretnutia s priateľskými domácimi u ktorých sme jedli a bývali, úžasné scenérie bez ľudí a šťastie na počasie. Náš popis podľa ktorého sme postupovali bol občas zradný. Raz sme prišli k rieke o ktorej tvrdil, že na 4 km ju budeme brodiť 11-krát (meandrovala). K rieke sme prišli okolo obeda, bolo to 6 km a vo vode sme strávili takmer 6 hodín. Na 178 km etape sme vstávali o 02:00 aby sme ju stihli pred začiatkom protivetru a v mrazovej diere -14 ° sme zistili, že sme sa sekli o 20 km mimo trasy. Už predtým sme sa začali vyhýbať navigačne náročným miestam a toto rozhodlo, že hoci sme preteky dokončili neboli sme finišéri. Ale to nám bolo srdečne jedno. Posledných 52 km nám trvalo 12 hodín, organizátori pre nás pripravili chuťovku 10 km nosenie cez dve doliny v kamenistom teréne. Do cieľa sme prišli po 23 dňoch. Limit je 26, víťaz to dal za 10 dní.
Na preteky sme išli z dvoch dôvodov. Jeden známy nás presviedčal, že to prekrásna príroda a chceli sme otestovať či vydržíme tak dlho jazdiť pre prípadnú účasť na GDR.
Rozhodne výborný zážitok, ktorý by som doprial každému z nášho sveta nadbytku a komfortu.
Zobraziť celý text
Popis podujatia. Trasa prebieha medzi Pietermaritzburgom a Paarlom. Vzdialenosť 2300 km, termín je v zimnom období. Pretek je možné ísť nonstop ale pre tých, čo si radi pospia, je k dispozícii 26 podporných staníc na farmách, hoteloch, ubytovniach. Na uvedených miestach je k dispozícii večera a raňajky, voda, ovocie, polievka. Väčšinou sú vzdialené cca 70 km. Aby bolo možné prestravovať cca 50 -70 pretekárov, štart je po malých skupinkách v priebehu 10 dní.
Základné pravidlá. Celú trasu je treba prejsť výlučne vlastnou silou. Nie sú povolené stretnutia s príbuznými alebo priateľmi. Navigácia výlučne pomocou mapy, kompasu a popisu trasy. Nie sú povolené elektronické navigačné prístroje. Vzdialenie sa z vytýčenej trasy a použitie nepovolenej cesty je penalizované povinným státím za denného svetla, ktorého dĺžku určí vedenie preteku. Pretekári musia nosiť vysielač na satelitné sledovanie polohy a mať ho zapnutý. Pretekári sú povinní mať vybavenie, ktoré im umožní odolávať nepriaznivému počasiu a teplotám v rozmedzí od -10 do +30 stupňov Celzia.
Naše prežitky.
Išli sme do veci vybavení odvahou prameniacou z nevedomosti. Kúpili sme si teplé bundy a nohavice Castelli, trochu väčšie batohy, zimné tretry a stiahli sme si 90 listov máp v mizernej kvalite. Známi v Juhoafrickej sa nám síce čudovali , ale to nevadilo. Prvých pár dní pred pretekom v Pietermaritzburgu bolo fajn, nie moc zima, slnečno. S navigáciou sme si nerobili starosti, verili sme, že sa chytíme niekoho skúseného alebo sa prinajhoršom spýtame. Naša skupina sa po štarte rozdelila na prvú štvoricu, ktorá išla na 29-tkach a poriadne rýchlo, takže sme sa ich neudržali ani cez mesto, potom my dvaja a za nami dve ženy pomalšie od nás a Steven, ktorý sa vliekol. Takže sme zostali sami. Prvý deň ešte boli ako-tak cesty, ako naše poľné, zistili sme, že každý vodný tok bude treba brodiť v hĺbkach od po kolená až po prsia, na cestu sa nespýtame nikoho lebo to nemá zmysel, nevedia po anglicky, nevedia čítať, nerozumejú nám keď vyslovíme miestny názov. Zavčasu sa stmieva ( je zima), obce a osady nie sú označené, veď načo by aj boli. Prvú farmu sme trafili, na druhú sme sa dostali so šťastím, keď sme streli zablúdeného pretekára a tretiu noc sme bivakovali pod holým nebom. Vonku -4°C, boli sme blízko pri osade ale cez zložitý terén sme si potme netrúfli. Noc nebola bohviečo, moc sme toho nenaspali ale aspoň nepršalo. Dali sme si záväzok, že sa to už nebude opakovať. Neistota, či sme na správnej ceste bola našim častým spoločníkom. Trasa viedla cez hory a pri 30 km zjazde zo sedla vo výške 2500 mnm v mrznúcom krupobití som mal toho už celkom dosť. Rozhodol som sa predať bike a ísť na safari. Ale zjazd viedol do prvého hotela, bol to šiesty deň, čakali nás organizátori a tlačili nám kaleráby, že už to bude ok a bola by to škoda vzdať. Popravde sme ani nemohli, nebolo sa ako dostať z trasy, žiadne spoje, naši známi žijú v Cape Towne, čo je v cieli a tak sme si dali deň pauzu a pokračovali sme. Zažili sme mnoho tmy, zimy, včasných rán, budíček o 04:30, koniec dňa okolo 17-18:00 keď sa darilo.
Na ceste ma držal super parťák, stretnutia s priateľskými domácimi u ktorých sme jedli a bývali, úžasné scenérie bez ľudí a šťastie na počasie. Náš popis podľa ktorého sme postupovali bol občas zradný. Raz sme prišli k rieke o ktorej tvrdil, že na 4 km ju budeme brodiť 11-krát (meandrovala). K rieke sme prišli okolo obeda, bolo to 6 km a vo vode sme strávili takmer 6 hodín. Na 178 km etape sme vstávali o 02:00 aby sme ju stihli pred začiatkom protivetru a v mrazovej diere -14 ° sme zistili, že sme sa sekli o 20 km mimo trasy. Už predtým sme sa začali vyhýbať navigačne náročným miestam a toto rozhodlo, že hoci sme preteky dokončili neboli sme finišéri. Ale to nám bolo srdečne jedno. Posledných 52 km nám trvalo 12 hodín, organizátori pre nás pripravili chuťovku 10 km nosenie cez dve doliny v kamenistom teréne. Do cieľa sme prišli po 23 dňoch. Limit je 26, víťaz to dal za 10 dní.
Na preteky sme išli z dvoch dôvodov. Jeden známy nás presviedčal, že to prekrásna príroda a chceli sme otestovať či vydržíme tak dlho jazdiť pre prípadnú účasť na GDR.
Rozhodne výborný zážitok, ktorý by som doprial každému z nášho sveta nadbytku a komfortu.
Diskusia (23)
Podobné témy
posledný komentár: 17. 7. 2011 o 8:06
arrow_outward
Este som zabudol povedat ze cely pretek je iba o prestizi, ziadne ceny. Pretekari sa stretnu az na zaverecnej veceri ak na nu pridu.
Vyber z fotiek je v tejto galerii: http://didactic.cz/photos/photos/
Vyber z fotiek je v tejto galerii: http://didactic.cz/photos/photos/
A naco ceny? Vyhra je prist vobec do ciela...super.....
Este jedna otazka, ako ste sa vobec dostali k tomu preteku?
A planujete aj na dalsi rok podniknut tuto cestu? Ak mozes +/- kolko to vyslo na osobu?
Hmm, super, diky moc za info..super, ze ste sa nasli tak rovnako nadseni a ze ste to aj spolocne absolvovali... Som z toho uchvatena a nadsena....