Pre tých čo nemajú predplatné Sme
Strach? Z Fica? Ale, prosím vás (píše Samo Marec)
Oslavná salva na predsedu a jeho pridruženú výrobu.
Samuel Marec
Prekladateľ a publicista
November chodia tisíce ľudí oslavovať do Prahy. (Zdroj: TASR)
A-|A+
31
Autor je prekladateľ a publicista
Sedemnásty november 2023 som strávil v Prahe jednoducho preto, že 17. november je lepšie tráviť v Prahe.
Mám pocit, že tam je to skutočná spoločenská udalosť, teda okrem toho, že sa navyše odohráva v tej Prahe, no a Praha je metropola.
Po uliciach vtedy jazdia električky a vpredu majú zapichnuté české vlajky. Konajú sa koncerty a diskusie. Nemusíte mať ani plán; v celom centre mesta sa niečo deje. No a keď o 17.11 zaznie z balkóna Paláca Metro Modlitba pro Martu, hlava na hlave sa pod ním tlačia stovky, ak nie tisíce ľudí. Niektorí z nich plačú. Na symboloch záleží
Myslím si, že dôležitou súčasťou tohto kolektívneho zážitku je pocit, že človek nie je sám. Zo Slovenska takto každý rok cestujú vlaky plné ľudí, ktorí si potom tieto protivládne a sorosovské myšlienky privážajú naspäť.
Zakopané, občas Balaton
Občas rozmýšľam nad tým, ako by môj život vyzeral, keby sa revolúcia v roku 1989 neudiala.
Ešte na gymnáziu som prečítal kultový román Jána Pelca „... a bude hůř“ a myslel som si, že to je nejaký kánon. (V skutočnosti to bola skôr nekonečná márnosť.) Odvtedy pripúšťam, že aj ja by som bol jedným z tých rebelov, ktorí sa pri pive a bigbíte snažili zabudnúť na to, že to všetko je naozaj. Nebol by to veľmi šťastný život; pre mňa ani pre moju rodinu.
Možno by som sa pokúsil emigrovať, ako mnohí, tiež z rovnakého dôvodu – lebo by to všetko bolo naozaj. Možno by sa mi to aj podarilo a možno by som bol aj šťastný. Rodina neviem.
Najpravdepodobnejšie je však to, že by som ostal žiť vo Vysokých Tatrách, lebo keď ste vo Vysokých Tatrách, všetko je akosi ďaleko. (Aj) preto sa tam sťahovali ľudia, ktorí chceli mať od režimu aspoň pokoj. A robil by som niečo, pri čom by som mal aspoň ten pokoj.
Celkom určite by som však nerobil to, čo robím teraz. Môj život by vyzeral dramaticky inak a určite by nebol lepší. Vrcholom by bolo pravdepodobne to, že by som v Zakopanom vymieňal banány za nočné lampy tak, ako si to pamätám. Občas Balaton.
Práve preto považujem 17. november za svoj sviatok. Pamätám si ho, prežíval som ho už vtedy a dokážem sa s ním stotožniť – na rozdiel, napríklad, od takého Dňa ústavy, však áno.
Aj strach si treba zaslúžiť
No a potom tu na druhej strane máme nejakého Roberta Fica, bohužiaľ, štvrtýkrát premiéra.
Predstavme si, že komunizmus nepadol a on úspešne prežil všetky kádrové čistky. Predstavme si, že nebol usvedčený z príslušnosti k buržoázii, z nacionalizmu, z buržoázneho nacionalizmu či z nejakej deviácie alebo úchylky (samozrejme, politickej). Skrátka, predstavme si, že celý čas zodpovedne držal stranícku líniu. Dnes by bol niekým (presne tak, ako aj niekým je).
Keby nebol komunizmus padol, Fico by stál na prvého mája na tribúne (aj keď možno len v Topoľčanoch) a rozprával by o Amerike a Západe (to aj robí). Hromžil by na mandelinky a imperialistickú koronu. Bojoval by, súdružsky, jednotne a rázne, za svetový mier a víťazstvo robotníckej triedy, ktoré už-už príde, ale ešte nie.
A na záver by možno dodal, že aj ten toaletný papier už-už príde. Ale ešte nie.
Alebo ten slovenský Che Guevara, ten fejkový Urválek z internetu; aspoň na predsedu straníckej bunky na pracovisku Slovenskej akadémie vied by to celkom určite dotiahol. Ako správny prospechár s prvotriednym profilom pravdepodobne o niečo vyššie.
Presne tak: prospechári, obyčajní gumení prospechári, a to sa človek ešte vyjadruje slušne.
Najprv si Fico revolúciu nevšimol, potom si ju už všimol, ale aj za toho socializmu bolo dobre. A potom príde korona a vtedy už zrazu má o novembri a demokracii celkom jasno a väčší sviatok pomaly nepozná; zrazu šaškuje na námestí, on, demokrat, proti diktatúre.
Alebo tento rok: zo všetkých osobností a zo všetkého, čo sa v novembri 1989 stalo, si spomenú práve na Dubčeka, ktorý pri revolúcii zohral asi takú úlohu ako Marek Hamšík pri terajšom postupe na EURO – teda bol niekde pri tom, ale všetci vieme, že to odrobil niekto iný.
Ako sa toto dá brať vážne?
Iste, tu sme pri prepisovaní histórie, tak nerušte, ale presne o to ide: ešte aj tú históriu prepisujú len obyčajní šašovia, karieristi, postavičky bez chrbtovej kosti. Toto naozaj nie sú ľudia, ktorých by sa človek mal báť. Veď aj ten strach si treba nejako zaslúžiť.
Nedajte sa vysmiať
Súčasťou osláv Novembra v Prahe sú aj príbehy ľudí, ktorí sa nebáli – a to teda čelili rádovo väčšiemu nebezpečenstvu, ako je nejaký krikľúň pri klávesnici.
Boli to vedomé rozhodnutia, zničené kariéry a budúcnosti a nielen osobné, ale celých rodín. Boli to tragédie, obety, obete na životoch. No a keď je tak človek na tej Národnej tříde, keď to celé nasáva a potom spracúva, keď z toho balkóna znie Modlitba pro Martu a keď vidí, že nie je sám, povie si – ale, prosím vás.
Nejaký spolok funkčných (ehm) analfabetov ide rozhodovať o tom, čo je a nie je kultúra a čo je a nie je slovenské.
Nejaký kariérny stranícky trdelník ide kádrovať médiá a neziskovky, lebo niektoré sa podľa neho nejako príliš venujú rozmýšľaniu.
Nejaký bývalý nádejný komunista si na sviatok demokracie urobí snem a ide rozhodovať, ktoré médiá áno a ktoré nie.
Nejaký zástup nafúkaných mužov v neskorom strednom veku sa ide vyhrážať svetu, ako keby na nich záležalo.
No do popuku, celé, skutočne. Viete vy vôbec, aký je rok? Nedajte sa vysmiať. Aj prezident môžeš byť; stále budeš len trdelník.
Strach? A z koho?
Vyhrážate sa, lebo sa vyhrážať môžete, lenže moment, moment. Nejako sa nám to tu poplietlo: vy fakt nie ste komunisti a my naozaj nežijeme v diktatúre.
To boli onakvejšie časy, onakvejšie represie, rádovo väčšie nebezpečenstvo v oveľa väčšej beznádeji. To boli omnoho horšie okolnosti a oveľa drsnejší režim, ale napriek tomu sa našli ľudia, ktorí sa mu dokázali vzoprieť.
Jasné, vy ste to neboli, a keby sme sa dnes náhodou ocitli v rovnakej situácii, stále by ste to neboli, lebo sloboda, odvaha, morálka a zásady vám nič nehovoria, ale čo si to o sebe vlastne myslíte?
Že okolo vás sa točí svet? Že napíšete status, natočíte video, urobíte tlačovku, vydáte nejaký smiešny zákaz a my od strachu utečieme do pivnice?
Haha, prosím vás. Človek zájde len toť do Prahy a hneď si uvedomí, čo je odvaha a čo strach, ako vyzerali skutoční hrdinovia a osobnosti a kto sú len nejaké hovoriace hlavy a obyčajní oportunisti.
Vy hrdinovia ani osobnosti nie ste a nikdy nimi ani nebudete, lebo na to nemáte. Ak sa do histórie vôbec nejako zapíšete, tak výlučne v zlom. Svet sa okolo vás ani náhodou netočí a nikto sa do žiadnej pivnice nechystá. Strach? Ani náhodou, veď z koho? Nebodaj z vás? Kdeže, len hlboké ľudské pohŕdanie. My fakt nie sme súperi.
Státisíce ľudí považujú 17. november za svoj sviatok a tie státisíce ľudí nikam neodchádzajú. Slobodu zakázať nemôžete, lebo tú máme v sebe. Iní to skúšali a to si píšte, že to boli väčšie kalibre – a aj tak nakoniec mizerne prehrali.
Čítajte viac:
https://komentare.sme.sk/c/23246066/strach-z-fica-ale-prosim-vas-komentar.html?ref=njctse
arrow_outward
Produkty pre outdoor nadšencov
