Takmer všetky miesta z jeho fotiek dôverne poznám, žijem tu, tento typ krajiny mi prirástol k srdcu, a do rodnej Bratislavy sa vrátim len ak ma zdravie prinúti. Krásy tohto kraja mi ako malému chlapcovi ukázal dedo, vysťahovaný z BA v rámci akcie B. Uprostred týchto rovín sa človek aj na bajku cíti zvláštne sám, hlavne v letnom výpeku, niekto si ten pocit dlhodobo užíva, a niekomu môže vadiť. To sa však netýka Vieta, aby ma niekto zle nepochopil. Vidno, že má ten kraj pochodený, má cit pre detail fotografie, žiaľ každý máme svojich démonov, a o tých jeho nejdem špekulovať. Ale viem, že sa po čase vráti. Ako to urobil už predtým, nick bude iný, ale podľa foto ho bezpečne spoznáte.
Bohom zabudnutý trojuholník Štúrovo - Komárno - Kolárovo je bohatý na podivné udalosti, tragédie, dlhodobo tu v mnohých zanikajúcich kolóniách žije veľmi veľa jednočlenných domácností. A oddelené samoty sú svet sám osebe. Romantika tu končí po týždni. Často platí, že ľudia na samotách majú k sebe ešte ďalej, ako ľudia anonymne natlačení v panelákoch. Ak by niekto mal záujem skutočne preniknúť do histórie vývoja tohto mikroregiónu od čias pozemkovej reformy a prvých kolonistov, odporúčam román Ivana Habaja Kolonisti, prípadne jeho zbierky poviedok Poľné samoty, Vône podbránia, vône bylín atď. Zhodou náhod som sa po kúpe pozemkov - smetiska a rozpadnutého domu, ktorý býval školou pre
deti zo samôt, dozvedel, že mojim najbližším susedom je práve on. Ešte žije, chodieva však už zriedka, až sa raz pominie, odíde s ním generácia posledných pamätníkov búrlivých dejín tohto malého kúska zeme za posledných sto rokov.
Prajem všetkým členom fóra pokojné sviatky v kruhu rodiny, alebo osamote, každý tak, ako to má rád. A v roku 2025 zdravie, šťastie, a aj nejaké tie haliere v kapse.