triki
Mesto: hlavné mesto
Založený: 13. 3. 2006
Príspevky: 14 718
Týždenný výber šéfredaktora / Prečo Robert Fico roztočil ruskú ruletu
Martin Hanus
Napriek všetkým problémom si líder Smeru stále môže veriť, že vstupuje do roku, v ktorom si posilní pozíciu doma aj na európskej scéne.
Pre Slovensko sa začína ťažký rok na čele s premiérom, ktorého krehká koalícia nemá pod kontrolou siedmich poslancov a jeho hlavnou straníckou ambíciou je udržať si priazeň protisystémovej a protizápadnej časti spoločnosti.
Na sklonku minulého roka sa to prejavilo v novej sile a kvalite.
Predvianočné stretnutie Roberta Fica s Vladimirom Putinom, úmyselne vygradovaný konflikt s Volodymyrom Zelenským a vyhrážky Ukrajine energetickou odplatou sú pre slovenského premiéra prípravou na rok, v ktorom môže prísť o vládnu väčšinu, ale nechce prísť o voličov.
Je však za tým zrejme aj niečo viac, k čomu sa dostaneme neskôr, no najmenej ide o plyn.
Nezadržateľný exit z ruského plynu
Už mesiace pred nástupom Ficovej štvrtej vlády bolo jasné, že Ukrajina nemá záujem predĺžiť s Gazpromom zmluvu o tranzite ruského plynu smerujúceho do strednej Európy a od 1. januára 2025 sa tak tranzit skončí.
Takisto bolo zrejmé, že nejde len o akúsi svojvôľu napadnutej krajiny – a určite nie o sabotáž, ako teraz Zelenského obviňuje Fico –, ale ukrajinská stopka zapadá do oficiálnych plánov EÚ, podľa ktorých sa najneskôr v roku 2027 nedostane z Ruska do Európy žiaden plyn, potrubím ani tankermi.
Trend je jasný: kým podiel ruského potrubného plynu na celkovom dovoze v rámci EÚ bol ešte v roku 2021 okolo 40 percent, vlani klesol pod 10 percent a ešte hlbšie klesne odteraz.
Na druhej strane slovenský premiér môže s istým oprávnením namietať, že európsky prístup je pokrytecký. Zatiaľ čo sa stredná Európa odpája od potrubného plynu, podiel skvapalneného ruského plynu, ktorý vo svojich prístavoch nakupujú či prekladajú Španieli, Francúzi a Belgičania, oproti predvojnovému roku 2021 nielenže neklesol, ale dokonca vzrástol.
Pri počúvaní rôznych deklarácií EÚ a európskych lídrov to pôsobí až absurdne, no do západnej Európy sa v roku 2023, teda druhom roku vojny, dostalo o 40 percent viac ruského skvapalneného plynu (LNG) než v roku 2021.
Ruskému LNG sa v Európe darilo aj vlani, keď boli Rusi napríklad v treťom kvartáli roku 2024 s prehľadom druhým najväčším dodávateľom do EÚ – po USA, ktoré si držali 40-percentný podiel, tvoril ruský podiel 20 percent dovezeného LNG, nasledoval Katar s 12 percentami.
Lenže dôležitý je celkový kontext a najmä pre Rusov blednúca perspektíva: faktom je totiž aj to, že veľká časť z Ruska dovezeného skvapalneného plynu sa nespotrebuje v EÚ, ale v španielskych či belgických prístavoch sa preloží na iný tanker, ktorý ho dopraví niekam mimo Európy. Táto prax takzvaného reexportu by sa mala čoskoro skončiť, keďže podľa sankčného balíka EÚ sú od marca 2025 prekládky ruského LNG v európskych prístavoch zakázané.
Navyše po Maďaroch preberajú predsedníctvo EÚ Poliaci, ktorým spolu so Švédmi, Fínmi a Pobalťanmi veľmi záleží aj na téme zákazu ruského LNG.
Preto i samotní Rusi rátajú s tým, že v najbližších dvoch rokoch prídu o svoju pozíciu na európskom trhu s LNG aj z dôvodu, že ich vytlačí konkurencia z USA a Kataru, kde sa pripravujú nové kapacity.
Ak by to Robert Fico myslel s plynom cez Ukrajinu vážne, mohol už od konca roka 2023 začať s diplomatickou iniciatívou, navštíviť aspoň raz Kyjev a presviedčať Zelenského, že zachovanie tranzitu cez Ukrajinu je aj v jeho záujme, lebo inak začnú Rusi bombardovať aj ich kompresorové stanice. Rovnako mohol lobovať v Európskej únii či u susedov v Rakúsku, ktorí majú zmluvu s Gazpromom podpísanú na ešte dlhšie obdobie než my, až do roka 2040.
Lenže slovenská zahraničná politika bola minulý rok v rozkladnom procese schizofrenika – na jednej strane silné reči o suverenite na štyri svetové strany, neustále urážky Ukrajiny a Západu a verbálne nadbiehanie Rusku, na druhej strane pasívny minister zahraničia, poslušné hlasovania v Bruseli a komerčné dodávky munície a zbraní Ukrajine.
Navyše aj keby sa Fico podujal na intenzívnu tichú diplomaciu, na plynovom poli by už toho asi veľa nezmohol. Rakúsko, ktoré sa hrdí svojou neutralitou, je voči Moskve oveľa zdržanlivejšie než iné štáty a ešte celý vlaňajší rok bolo popri Slovensku jedným z najväčších nákupcov plynu z Ruska, mohlo byť v tejto téme prirodzeným spojencom Fica.
No Rakúšania sa odrezali od Gazpromu ešte skôr, než vypršala rusko-ukrajinská zmluva o tranzite. Ich energetický koncern OMV vyčítal Gazpromu, že zásadným spôsobom porušuje dlhodobý kontrakt a kráti dodávky. V jednom z niekoľkých arbitrážnych konaní Rakúšania v polovici novembra uspeli, keď im súd priznal odškodné vo výške 230 miliónov eur.
OMV zareagovala tým, že v rovnakej sume nezaplatila Gazpromu za októbrové dodávky. Gazprom následne prestal OMV dodávať plyn, preto rakúska spoločnosť v decembri vypovedala zmluvu platnú do roka 2040.
V Rakúsku však z toho nevznikla žiadna panika, pretože s exitom z ruského plynu sa rátalo od roku 2022, odvtedy si Rakúšania zaistili alternatívne dodávky z Nórska, Talianska či Nemecka a k tomu majú plné zásobníky.
Napokon, dôvod na nervozitu nie je ani na Slovensku, našim ani rakúskym problémom nebude nedostatok plynu, len o niečo vyššie ceny, ale o tom, či a o koľko budú vyššie, rozhodnú rôzne faktory.
V čo dúfa líder Smeru
Robert Fico si zjavne uvedomuje, že návštevou u Putina, prudko zhoršeným vzťahom s Ukrajinou, listom do Bruselu, ktorý tam nikoho nedojme, nič s plynom nevyriešil ani nevyrieši.
Prečo sa teda Fico pustil do tohto dobrodružného konfliktu na európskej scéne? Sú za tým skutočne len čisto vnútropolitické pohnútky?
Pravdepodobným vysvetlením je, že Fico sa vníma ako predvoj nového veku, ktorý prichádza s návratom Donalda Trumpa.
Nikto presne nevie, ako konkrétne bude vyzerať Trumpov mierový plán. Ale tak ako Ukrajinci a proukrajinský tábor v EÚ dúfajú, že bude demonštráciou sily voči Rusku, minimálne Viktor Orbán a Robert Fico si želajú, aby bol tvrdý najmä na Ukrajinu a viedol k ukončeniu americkej vojenskej pomoci.
Transakčne nastavenému Trumpovi sa od zvolenia preto vlichocujú obe strany: Zelenskyj a ukrajinské vedenie vychvaľujú Trumpa ako mierotvorcu, toho v sobotu uňho doma na Floride navštívila proukrajinsky naladená talianska premiérka Georgia Meloni, ktorá si s Trumpom a budúcim ministrom zahraničia Marcom Rubiom ešte aj pozrela film (Trump ju následne označil za „fantastickú ženu“). S Trumpom udržuje nadštandardné vzťahy aj poľský prezident Andrzej Duda, ktorý ho chce navštíviť ešte pred inauguráciou.
No výborné vzťahy s Trumpom má aj maďarský premiér Viktor Orbán, ktorý sa s Trumpom stretol minulý rok priamo v jeho floridskom sídle dvakrát – pred zvolením v júli a po zvolení v decembri, dva týždne pred narýchlo zorganizovanou návštevou Fica v Moskve.
Orbán sa v decembri stretol s Trumpom aj v prítomnosti Elona Muska, po návrate do Budapešti hovoril len o tom, že sa určite zhovárali o mieri a vojne.
Nevieme, čo Orbánovi povedal Trump, či to bolo rovnaké alebo niečo iné, než mohol povedať pred pár dňami Meloniovej, ale dá sa predpokladať, že Orbán niečo o obsahu svojho rozhovoru s Trumpom naznačil aj najbližšiemu spojencovi v Bratislave. A ten si odkaz vyložil tak, že nech aj jeho avantúra v Moskve a vyšpičkovaný konflikt s Ukrajinou šokujú a znechutia Brusel, na tom už teraz nijako nezáleží – o pár týždňov aj tam pochopia, že slovenský premiér týmto správaním nesmeruje do izolácie, ale, naopak, stáva sa novým mainstreamom.
O izolovanom a celkom opustenom Ficovi, ktorý už myslí len na seba a ťahá Slovensko na východ, hovorí aj naša opozícia a médiá.
Ale pozrime sa na strednú Európu optikou lídra Smeru: na základe vývoja povolebnej situácie v Rakúsku sa zdá, že novým kancelárom bude Herbert Kickl z FPÖ, pričom je pomerne pravdepodobné, že v Česku vyhrá na jeseň voľby Andrej Babiš, ktorý opäť zostaví vládu.
Kickl aj Babiš sú spolu s Orbánom v novej európskej frakcii Patrioti. V priebehu tohto roka sa tak môže stať, že v Budapešti, vo Viedni aj v Prahe budú sedieť premiéri, ktorí majú na Slovensku bližšie k Ficovi než ku komukoľvek inému.
Aj preto sa to novoročné video z opulentne nevkusného apartmánu v Hanoji točilo slovenskému premiérovi s pocitom, že hoci sa mu kymáca vláda, rok 2025 bude opäť patriť jemu.