Zastavenie tranzitu ruského plynu cez Ukrajinu je predposledným krokom k úplnému oslobodeniu európskych krajín od takého dodávateľa, akým je Gazprom.
Dodávateľa, ktorý premenil plyn na nástroj politického nátlaku a vydierania. Dodávateľa, ktorý zradne porušil takmer všetky zmluvy a dohody, ktoré podpísal, a odmieta platiť pokuty za porušenie obchodných záväzkov.
Spolupracovať s takýmto nespoľahlivým partnerom nie je v žiadnom prípade cťou. Nestalo sa tak preto, lebo na ruský plyn boli uvalené sankcie. Nikto nevyhlásil ani bojkot, ani embargo na ruský monopol na vývoz plynu.
Znižovanie dodávok sa začalo približne na jar 2021 na priamy príkaz ruského politického vedenia, nie v dôsledku akýchkoľvek trhových okolností. Najprv Gazprom zastavil čerpanie plynu do svojich podzemných zásobníkov v Európe, čím vyslal spotrebiteľom signál, že v zime nemusia mať dostatok suroviny pre svoje elektrárne.
Potom ruská spoločnosť prestala obchodovať s plynom na elektronických obchodných platformách.
Potom zrazu Vladimir Putin oznámil, že za plyn sa bude platiť len v rubľoch, a niektorí spotrebitelia v Európe odmietli zmeniť príslušné podmienky vo svojich zmluvách.
Potom boli odstavené exportné plynovody: najprv do Fínska a potom cez Poľsko do Nemecka.
Čerpanie plynu cez prvý Nord Stream (ešte pred výbuchmi na dne Baltského mora) bolo zastavené pod rôznymi zámienkami. V období január – november 2022 sa vývoz ruského plynu do vzdialeného zahraničia znížil o 45 percent. Moskva toto zaobchádzanie s odberateľmi plynu vysvetlila jednoducho.
„Európania budú mrznúť vo svojich domovoch“ a plyn bude stáť 5-tisíc eur za tisíc kubických metrov, sľuboval v lete 2022 Dmitrij Medvedev, podpredseda ruskej Bezpečnostnej rady (do roku 2008 bol predsedom predstavenstva Gazpromu).
„Zmrzni, zmrzni, vlčí chvost,“ (fráza z ruskej ľudovej rozprávky „Líška a vlk“, ktorá sa stala zaužívaným frazeologizmom – pozn. prekl.) posmešne ho zopakoval sám Putin, čím dal najavo, že má v úmysle potrestať Európu za sankcie a podporu Ukrajiny.
Zdá sa, že geostratégovi Kremľa nenapadlo, že okrem závislosti Európy od ruského plynu je Rusko závislé aj od peňazí získaných za tieto dodávky. Zaujímavé je, že Putinove rozhodnutia, ktoré viedli ku kolapsu ruského vývozu plynu a bankrotu Gazpromu, boli analyzované a predpovedané ešte pred začiatkom kampane na zmrazenie Európy.
(Ruský rozpočet v roku 2023 dostal od Gazpromu o polovicu menej ako v roku 2022: 2,5 bilióna rubľov po 5,4 bilióna rubľov v roku 2021. Hrubý zisk koncernu v tomto roku klesol o 9,5 % na 837,9 mld. rubľov. Strata pred zdanením dosiahla 558,09 mld. rubľov oproti zisku 455,46 mld. rubľov. Čistá strata Gazpromu za prvý polrok 2024 medziročne vzrástla 1,8-násobne na 480,64 mld. rubľov. – pozn prekl.).
V októbri 2019 ma pozvali na americkú univerzitu – The Fletcher School of Tufts University, aby som predniesol seminár a zúčastnil sa na konferencii, na ktorej sa rozvíjal koncept „vzájomnej závislosti zbraní“, ktorý sformulovali dvaja americkí výskumníci – Henry Farrell a Abraham Newman. Poukázali na to, že nástrojom na dosiahnutie politických cieľov sa môže stať nielen „jednosmerná“ závislosť jednej strany od druhej, ale napodiv aj ich „obojsmerná“, vzájomná závislosť.
Zhruba povedané, za istých okolností sa môže nájsť zúfalý hlupák, ktorý sa nestará o vlastné straty, len aby uškodil svojmu partnerovi. Moja účasť na zostavovaní koncepcie vyústila do rozsiahlej kapitoly v knihe, ktorá vyšla ako výsledok diskusií.
Kapitola „Russia’s Gazprom: A Case Study in Misused Interdependence“ (Ruský Gazprom: Prípadová štúdia zneužitej vzájomnej závislosti – pozn. prekl.) bola celá venovaná vzájomnej závislosti, presnejšie povedané, vzájomne výhodným väzbám, ktoré ZSSR a neskôr Rusko desaťročia budovali s Európou, dojednávajúc dodávky plynu na Západ výmenou za peniaze, tovar a objekty hospodárskej spolupráce.
Táto vzájomná závislosť bola pozoruhodne silná, ale s nástupom Vladimira Putina k moci (s jeho čekistickou podporou) sa Moskva postupne začala snažiť dodávky plynu využívať na politické účely, na nátlak na „nepriateľské“ štáty a na podporu potenciálnych alebo skutočných satelitov Kremľa.
V tom istom dokumente som uviedol, že Európa v reakcii na takéto pokusy preukázala vysokú mieru odolnosti a prežitia. „V skutočnosti to, že Rusko zmenilo vzájomnú závislosť na zbraň,“ napísal som v závere, „urýchlilo vývoj pružnejšieho a odolnejšieho energetického sektora v Európe, ktorá sa stala menej závislou od rozmarov a vôle nespoľahlivého a nepredvídateľného ruského partnera.“
Je to jedna z tých vízií budúcnosti, ktorá sa na moju hlbokú ľútosť v plnej miere nenaplnila. Európa prežila a pokračovala v napredovaní, zatiaľ čo Rusko sa z vôle svojho vodcu ocitlo so svojím vydieraním v hlbokej ekonomickej diere.