Donovalský Drapák

Predpoveď počasia na 6.8.2016 veštila poriadne ochladenie a zrážky. Z aktuálne širokej ponuky MTB cyklo akcií som sa rozhodol pre Donovalský Drapák.

Tento je doslova protikladom minulotýždňového Stupavského MTB. Dvojnásobné prevýšenie tratí, korene, skaly, single v nadmorskej výške 1 200 metrov nad morom a úžasné výhľady pri jazde hrebeňovkou Nízkych Tatier. Žiadna „masovka“, ale akcia pre MTB fajnšmekrov. Kopce zahalené v mrakoch po rannej búrke však miesto výhľadov sľubovali niečo iné. Čo to bolo? Surová zima, vietor, vysoká vlhkosť, viditeľnosť na 10 metrov a samozrejme aj dostatok blata. Teda podmienky len pre silnejšie MTB nátury.


Pred štartom začalo slnko chvíľu bojovať s oblačnosťou. Nebolo ho síce vidieť, ale jeho teplo sa snažilo predierať cez mraky. Čo dať na seba? Nakoniec som volil kompromis. K funkčnému tričku pod dresom som nahodil podkolienky, rukávniky a do vrecka ešte vložil ľahkú vetrovku do dažďa a vetra. Dať päťdesiatku v takomto psom počasí malo odvahu len 65 jazdcov. Oproti vlaňajšej šesťdesiatke bola mierne zmenená, chýbala najmä pôvodná XC trať. Myslím, že v daných podmienkach tých mínus 10 kilometrov nikomu nechýbalo. Pravý vysokohorský terén zostal. Kamenistý výšľap na hrebeňovku, jazda po nej cez vrch Kečka a singel okolo Kozieho chrbta až do Hiadeľského sedla. Z neho parádny zjazdík a následná motanica lesom a v nižších polohách aj lúkami. Väčšími zmenami prešla dvadsaťpäťka. Medzi význačnejšie patrí záverečný korenistý singel. Trať obsahovala dobre vyváženú skladbu terénu, povrchov a technickej náročnosti. Za dobrého počasia by si iste každý náročný účastník prišiel na to svoje „pravé orechové“.

Vyrážame, ale ešte netušíme, že do horskej búrky

Niekoľko stometrová slučka trate končiaca šikanou na trávniku a stačila usporiadať pretekárov do vláčika. Tento potom mohol v pohode prejsť úzkym nadjazdom ponad hlavnú cestu. Napojili sme sa na asfaltku smerujúcu do osady Buly, v zapätí z nej odbočili na lúčny terén. Podklad bol síce mokrý, ale kolesá sa nezabárali. Aj prvé kilometre poľných a neskôr lesných ciest boli prekvapivo slušne jazditeľné. Stačilo len dávať pozor na mokré korene a skaly, ako aj sem tam si prebrodiť hlbokú kaluž. Takýto stav približne v polovici preteku narušili prvé dažďové kvapky. V domnení, že sa bude jednať len o krátkodobé drobné prehánky, ostala moja vodeodolná vetrovka v zbalenom stave. Nakoniec, po opustení voľného lúčneho terénu, hustý smrekový porast začal aj tlmiť nepriazeň počasia. Náhle zaburácanie hromu však spustilo pravú horskú búrku. Husto padajúce kvapky boli tak veľké, že pri dopade na telo až spôsobovali bolesť. V priebehu chvíľočky som bol totálne mokrý a obliekať si šušťáčku by bolo už aj tak úplne zbytočné. Už mi išlo len o to, aby som nestratil telesnú teplotu. V stúpaniach to išlo, i keď sa dole cestou valil doslova potok. Problém mi však robili zjazdy s hlinitým povrchom. Stali sa nesmierne šmykľavé a takémuto povrchu bolo treba aj prispôsobiť rýchlosť. Kde to išlo, radšej som stopu volil mimo cestu.


Na čvachtajúcej tráve som sa cítil istejšie. Na Súľove sme vyprahnuté lúky spúšťali šesťdesiatkou. Donovalské močidlá snáď len dvadsiatkou. Lejavica sa síce po tridsiatich minútach zmiernila, ale zem nezvládla popiť vodné prívaly dvoch búrok v priebehu pol dňa. Nejeden zaplavený úsek cesty sme obchádzali lesom pomedzi stromy. Nik si netrúfol odhadnúť hĺbku kaluže, ako aj, aké nástrahy na jej dne číhajú. Napriek opatrnej jazde som sa však raz dostal do situácie, kedy som si v zákrute namieril na okraj blata a zrazu počujem: “Idem zľava“. Ostali mi už len dve možnosti. Buď sa zraziť, alebo prejsť mazľavým blatom v náklone. Mäkší variant bol samozrejme ten bez kontaktu so súperom. Pneumatiky neuniesli odstredivú silu a ustlal som si povedľa biku.

Poblúdenie

V lese nad horskou osadou Polianka obieham jedného zo súperov a spúšťam si to strminou nadol. Vidím prvé chalupy a asfaltovú cestu. Len čo kolesá zacítili pevný podklad, svižne sa rozkrútili. Ako sa tak rútim nadol, zbadám oproti idúceho pretekára. Tento na mňa kričí: „Naspäť, tadiaľto trasa nevedie!“. Otáčam a vraciame sa späť. Jastrím očami napravo,  naľavo a zúfalo čakám, kedy už zbadám nejakú značku. Po strmom výšľape a asi troch kilometroch navyše stretávame prvých bikerov. Odbočujú z cesty na úzky chodník. Vtedy som si uvedomil, že smerovú šípku som prehliadol pri sústrední sa na manéver pri predbiehaní. Posledné kilometre máme spoločné s bežcami. Aj napriek zjazdu úzkym singlom si vôbec nezavadziame. Klzký a miestami kamenitý podklad v strmom úbočí nedovoľoval rýchlejšiu jazdu. Aj som si s niekoľkými stihol vymeniť zopár slov. Nemali to ani oni ľahké. Ťažké podmienky však brali športovo a s úsmevom. V jednom však mali výhodu. Pri dojazde do cieľa nemuseli umývať bicykle. Víťazom Donovalského Drapáku 2016, vzhľadom na poveternostné podmienky, bol každý, kto prišiel do cieľa.
Výsledky nájdete TU.

Záverom

Tento rok organizátori pripravili súčasne aj dve bežecké disciplíny o dĺžke 10 a 20 kilometrov. Mnohé ich trasy boli zhodné s našimi. Nezabudlo sa ani na detské cyklosúťaže vo viacerých vekových kategóriách. Celkový počet účastníkov bol takmer tri stovky. Nebyť nepriaznivého počasia, prišlo by ich určite oveľa viac. Akcia bola dobre zabezpečená a prilákala aj kvalitných pretekárov z Poľska. Kto má rád jazdu vo vysokohorskom prostredí, nemal by opomenúť účasť na ďalšom ročníku.