Ak by ste rozmýšľali aký zážitok vám môže priniesť maratón Medzihorím ak všetko funguje tak ako má, tak čítajte ďalej.
Som z ďalekého východu, preto som cestoval v piatok večer a ubytoval sa najbližšom penzióne. Ráno som zaparkoval v krásnom prostredí aeroklubu a vybral sa na prezentáciu. Keďže všetko išlo podľa plánu, tak preskočím nudné úseky až po 11:00 keď odštartovala 50 km trasa.
Všetky zásady o pokojnom štarte padli ako vždy, vyrazil som ako besný za skupinkou kde prebiehalo meranie pimpáskov. Borci po prvý kopec a ľudia ktorí vedia jazdiť vytvorili balík ktorý sa svižne presunul do terénu. Pri náznaku ozajstného kopca som definitívne prepálil kotol a zatavil turbo, a spokojne začal točiť ľahký prevod do prvého technickejšieho výjazdu. Prvá položka na zozname dobrého maratónu splnená - prepálený štart som splnil na jednotku. Skupinka chrtov odchrčala dakde dopredu a ostal som sám v mnou milovanom medzipriestore, nikto predo mnou, nikto za mnou.
Výrazné nadávky a zvuky znásilňovanej
reťaze mi opäť pripomenuli, že som na pretekoch, a prestal som sa kochať scenériou a najmä pravidelným dýchaním, ktorým som nútil telo zvládnuť následky prepáleného štartu. Predbehlo ma niekoľko ostro idúcich bikerov. Týmto štýlom to pokračovalo hodnú chvíľu ( všetci ma obiehali), potom ma došiel Mišo Sýkora a chvíľku sme debatovali, a potom aj išli spolu v zjazde. Zjazdy sú v na tomto maratóne výnimočne krásne, a tento niesol neklamné známky že si to tu užívali cyklisti – občas bidon, občas duša, občas
bike a vedľa biker s vypleštenými očami, že ako je to možné že si ustlal. Našťastie nič vážne, tak ideme ďalej, v prvom zjazde to nehrotím a veziem sa za Mišom. Vchádzame do dediny, a vytvorí sa taký mini balíček, a spolu začneme stúpať dlhou tiahlou asfaltkou. Tiahle stúpania, takisto ako aj prudké stúpania, mi nejdú a tak som začal ladiť bike. Točil som lockoutmi, hypnotizoval plášte, radil hore dole v snahe nájsť ten magický prevod.
O hodnú chvíľku utrpenia, keď mi všetci opäť raz ušli, prišiel
ionťák a banán a milé tety a slečny, a potom nádherný singlový zjazd. Chrti sa chrtili, nechali ma ďaleko vzadu a preto sa mi dostalo odmeny ísť tento prenádherný zjazd celkom sám. Dával som tomu čo som len vedel, a s pocitom dobre vykonanej práce som počúval pukanie chladnúcich bŕzd, keď som opäť zaradil malú a šliapal pekným lesným výjazdom až k nebesám. Toto stúpanie už zlomilo nejednu morálku, lebo je preukrutne dlhé a aj strmé. Keď ho človek pozná (som tu už niekoľký raz) tak vie, že nie je sa kam šarpať a treba ísť s rozvahou. Druhú položku na zozname dobrého maratónu by sme mali - parádny zjazd bez motajúcich sa brzdičov.
Ďalšie kilometre prebiehali podobným štýlom, krásna trať, veľa kopcov, sladké odmeny v podobe zjazdov. Začínalo mi trocha dochádzať, a už som sa tešil na záverečné esíčka, spanilú jazdu k cieľu a najmä žiadne stúpania. Čo čert nechcel, kolega ktorého som stratil niekde predtým sa znenazdajky objavil a úplne bez rešpektu ma predbehol. Bolo jasné že budem musieť opäť siahnuť do dresu, vybrať pretekársku sadu na meranie pimpáskov, a vyraziť do boja. Boj bol strašný, išlo o všetko (cca 18 - 20 flek) a tak sme sa naťahovali a navzájom doberali. Pred povestnými esíčkami som do posledných kopcov dal všetko a značne som zaostal. S pokojom taktika som sa tešil, že v zjazde docvaknem kolegu a potom ho snáď uvisím a zlomím v špurte do cieľa.
Zjazd esíčiek je kapitola sama o sebe. Nádhera, radosť a zábava. Milujem takéto zjazdy, ozaj radosť to napáliť čo to dá, brzdiť na poslednú chvíľu a potom sa modliť aby to vydalo. Mal som jedno dôrazné pripomenutie že gravitácia funguje, a tak som trocha ubral a bez ďalších incidentov som pokračoval v jazde.
Moje predstavy o sprche a kofole sa odsunuli ad acta, keďže trať poznala nejaké tie úpravy oproti minulému roku – esíčka totiž neboli povestnou bodkou za maratónom. Našťastie som opäť išiel v skupine s kolegom, a tak som mal sadistické potešenie počúvať tie hrozné nadávky. Nanešťastie, prepálený štart sa ozval, priletela kŕčová víla a začala so mnou koketovať. Raz lýtko, raz stehno, tak som zbalil prenosnú pretekársku sadu na meranie pimpáskov do dresu a zvoľnil, a chvíľku aj kráčal. Po chvíli to povolilo, a ja som si opäť užíval technického výjazdu a pekného singlového jazdenia.
Bez ďalších problémov som došiel do cieľa a spokojne sa vyvalil na trávu. Tretia položka na zozname dobrého maratónu splnená – došiel som živý, zdravý a s úplne prázdnou batériou.
Dostal som cestoviny (veľmi dobré) po minútovom čakaní som si umyl bike, a osprchoval sa v parádne ľadovej vode. (bola taká studená, že by nebolo čo merať)
Zjedol som kopec ďalšieho jedla, vypil veľa kofoly a spokojne sa motal po areáli a debatoval s známymi a súpermi z trate. Pretek som si teda skutočne vynikajúco užil, nakoľko som neblúdil, nemal som žiadne technické problémy, nemal som tepák ani tacho a išiel som podľa citu, a v cieli som bol relatívne skoro tak sa mi ušli výborné cestoviny z prvej dávky a všetko bolo bez čakania. A ani veľa netreba, trocha pravidelného jazdenia, dobrý bike a najmä snaha tešiť sa z ponúknutého.
Za mňa jednotka z hviezdičkou, krásny terén, dobrá organizácia. Teším sa nabudúce.
a po kazdom maratone sa clovek docita to iste dokola: nedobre jedlo, dlha rada na wapky, drahe startovne a strme kopce a velmi teplo alebo velmi zima a silna gravitacia atd. 
arrow_outward
Produkty pre outdoor nadšencov
