kimlo Osobne zastávam skôr názor, že človek by nemal nejakým expertom automaticky "veriť", ale je zodpovedný za to, aby získal informácie a vyhodnotil ich vlastným rozumom.
Zjednodušene sa dá táto téma objasniť takto:
Ak by si si doprial napr. 200g cukru, tento sa začne dosť rýchlo vstrebávať z tráviaceho systému do krvi. Ak si zdravý a odmeral by si si obsah glukózy glukometrom, zachytil by si mierny nárast, ale organizmus nedovolí prekročiť stanovené hranice. Kde sa teda tá glukóza stratí? Nuž, pankreas začne rýchlo produkovať inzulín, ktorý prebytočnú glukózu spracuje a v primeranom čase sa triglyceridy ukladajú ako tukové zásoby. Toto funguje veľmi efektívne. Ľudia navyše komplikujú svoj život tým, že neustále si držia hladinku sacharidov – ráno briošku a cukor v káve, dopoludnia koláčik a sladkú kolu, na obed rezance v polievke a zemiaky ako príloha, poobede tortičku ku káve a na večeru zemiakové placky, večer k televízii pukance alebo chrumky. Takto človek naučí svoj systém na to, že bez ustania produkuje inzulín, čo potom môže viesť k hyperinzulinizmu a ďalším štúdiom si možno nájdete odpoveď na to, ako táto "životospráva" vedie k diabetu typu 2. Ale z praktického hľadiska je treba vedieť, že v takomto stave pokles hladiny sacharidov vedie k "vlčiemu hladu", lebo permanentne produkovaný inzulín "rabuje glukózu" a má tendenciu vysielať poplašné signály vo forme pocitu hladu, "dal by som si niečo sladké" atď.
Väčšina ľudí netuší, že protikladom (antagonistom) inzulínu je glukagón, hormón, ktorý rieši situáciu prinízkej úrovne glukózy v krvi. Jednak pomáha manažovať glykogén a tiež zohráva rolu pri štiepení triglyceridov na glukózu, čo je presne ten pochod v tele, o ktorom je celé toto vlákno.
Moderný človek sa bohužiaľ väčšinou naučil nasmerovať svoju existenciu do jedného extrému, čo je sústavný prísun sacharidov, keď jeho telo je evolučne nastavené skôr na to, aby raz tukové zásoby vytváralo a inokedy zas odbúravalo. Prečlovek a naši predkovia nemali stále zdroj sacharidov, často hladovali a jedli oportunisticky. Na druhej strane potrebovali mechanizmus, ktorý im umožnil efektívne ukladať zásoby cukrov na tuk, lebo život bol tvrdý a budúcnosť neistá. Asi by som každému odporúčal, aby vo svojej životospráve vnucoval svojmu telu obe polohy – nedostatok/výdaj energie a občas zas okamihy hojnosti. Dalo by sa povedať, že náš hormonálny systém nie je prispôsobený pohodlnému životu, vznikal v ére, keď sme bojovali o každý kus potravy a trikrát denne sme boli ohrozovaní na živote...
Samozrejme, celý proces je zložitejší a neuvádzam tu problematiku trávenia tukov a bielkovín a nejdem tu trápiť nikoho pojmami, ako Krebsov cyklus a pod.
Koniec biologického okienka.
arrow_outward
Produkty pre outdoor nadšencov
