....... som cyklista viac než 30 rokov ale toto je už cez čiaru a dúfam že toho hajzla vypátrajú.....
Ľudia sú čoraz agresívnejší. Za volantom, na biku, na sociálnych sieťach. Na cyklistike vidia niektorí len čísla a keď si idú po KOM, idú aj cez mŕtvoly. Veľa ľudí hundre stále na mamičky s deťmi, na psov, na starých ľudí, na pomalších, sťažujete sa tu na fóre na ľudí, ktorí niekam odbočili na biku zle a podobne.
Napíšem osobnú skúsenosť a lto vie, že ja som naozaj tá, ktorá trvá na dodržiavaní pravidiel a z duše neznášam konflikty.
Ako príklad dám poslednú jazdu cez Malé Karpaty do BA, ale príkladov je na celú knihu. Ťahám 150 km a 3100 výškových na MTB, na Pezinskej Babe sa ku mne pripoja priatelia a ideme spolu do BA. Dlho sme sa nevideli, ja ovešaná ruksakom, brašňami, keďže idem na dva dni. Uťahaná ako kôň, ale šťastná ako blcha ? V práci mi vyšla šichta 12+2. Prišla som domov 22:40 a o 2:07 som už sedela v rýchliku smer Trnava.
Šľapeme krátky asfaltový úsek niekde pri Limbachu a s kamarátom sme išli vedľa seba, druhý bol predo mnou . Žiadne autá tadiaľ nešli. Áno, bola som viac v strede ako na kraji cesty. Vtedy okolo nás prešiel cestný cyklista, vysoké biele ponožky, obtiahnutý značkový dres, drahý bike, v ruke mu chýbalo už len tekvicové Latte.
Drel hore kopcom a ja som mu veľmi zavadzala. PIXI TAM! kričal na mňa. A to ostatné som už našťastie nepočula. Podľa mňa kričať po žene nadávky, ale byť krásny, to už je len vizitka.
Keď som išla cez Malé Karpaty tiež do BA a mala som natiahnutú trasu cez mesto (pre mňa je to nočná mora) hodilo ma cez nejakú divnú y-novú križovatku okolo mosta. Fakt som nevedela prejsť. Ale opatrne som odbočila a pán v aute videl, že som nabalená a zrejme sa tu nevyznám, zastavil, zastavili aj všetci ostatní a nechali ma prejsť. Poďakovala som a pána za volantom som rozosmiala, lebo videl moje zúfalstvo
Často tu nadávate na ľudí, ktorí sú možno v podobnej situácii ako som bola ja. To, že je pre vás BA a doprava v nej pohoda, ešte neznamená, že je to tak pre všetkých. A to neznamená, že my ľudia z malých miest, či dedín, sme hlúpi. Nie sme.
Keď ťahám dlhé jazdy, som nabalená, mám často veľa oblečenie opásaného okolo pásu. Keď dokúpim potraviny, už do batohu nevôjde napríklad bunda atď.. Sú miesta, keď sa musím presunúť na MTB po asfalte. Keď vtedy okolo mňa prechádzajú cestní cyklisti, idú ma prepichnúť pohľadom a pri strete 20 cyklistov sa reálne pozdraví maximálne jeden! Pripadám im asi ako socka. Nemám mega drahé oblečenie, nie som nastajlovaná ako do mesta na kávu. Áno, aj toto je výsledok tých nezmyselných článkov a posudzovania cyklistov, ako majú chodiť oblečení a čo je cyklistické faux pas.
Ale chalan ide 60 km výjazd po rovine, vyvoňaný, krásne oblečený, kvôli KOMu ide vyzabíjať ľudí okolo seba, pozdraviť sa to nevie, ešte mi vynadá... Ja som rada, že mám dospelé deti a môžem konečne tráviť voľný čas tak, ako chcem, na biku a v prírode, bez tréningov, bez FB, či Instagramu a milióna fotiek, ovešaná vecami, ale v ten deň idem 14 hodín na MTB a on mi nechá pocítiť, aká som úbohá. A pritom nič nevie o tom, kam idete, koľko km už máte v nohách, čo robíte, kto ste...
Čo tým chcem povedať je, že táto doba je doba plná agresívnych ľudí, povrchných ľudí, ľudí, ktorí bezhlavo idú za svojím, ľudí, ktorí trpia narcizmom, ľudí, ktorí nie sú ochotní pomôcť, ľudí, ktorí súdia knihu podľa obalu, ľudí, ktorí hundrú a sťažujú sa na všetko..
Niekedy sa treba zastaviť, byť k sebe milší. Nikdy neviete, čo človek, na ktorého idete kričať a súdiť ho, má v tej chvíli za sebou. A vedzte, že keby to drahé cyklistické vybavenie dostal tuto Jano z Poruby, ktorý každý deň chodí v mokasínach do roboty 25 km na železnom biku, tak zmetie z cesty v tej rýchlosti aj kamión.
Dúfam, že viete, čo som tým chcela povedať, ako som to celé myslela. Netreba sa hrať na frajerov. Treba byť ČLOVEKOM
a potom bude fungovať všetko.
Napíšem osobnú skúsenosť a lto vie, že ja som naozaj tá, ktorá trvá na dodržiavaní pravidiel a z duše neznášam konflikty.
Ako príklad dám poslednú jazdu cez Malé Karpaty do BA, ale príkladov je na celú knihu. Ťahám 150 km a 3100 výškových na MTB, na Pezinskej Babe sa ku mne pripoja priatelia a ideme spolu do BA. Dlho sme sa nevideli, ja ovešaná ruksakom, brašňami, keďže idem na dva dni. Uťahaná ako kôň, ale šťastná ako blcha ? V práci mi vyšla šichta 12+2. Prišla som domov 22:40 a o 2:07 som už sedela v rýchliku smer Trnava.
Šľapeme krátky asfaltový úsek niekde pri Limbachu a s kamarátom sme išli vedľa seba, druhý bol predo mnou . Žiadne autá tadiaľ nešli. Áno, bola som viac v strede ako na kraji cesty. Vtedy okolo nás prešiel cestný cyklista, vysoké biele ponožky, obtiahnutý značkový dres, drahý bike, v ruke mu chýbalo už len tekvicové Latte.
Drel hore kopcom a ja som mu veľmi zavadzala. PIXI TAM! kričal na mňa. A to ostatné som už našťastie nepočula. Podľa mňa kričať po žene nadávky, ale byť krásny, to už je len vizitka.
Keď som išla cez Malé Karpaty tiež do BA a mala som natiahnutú trasu cez mesto (pre mňa je to nočná mora) hodilo ma cez nejakú divnú y-novú križovatku okolo mosta. Fakt som nevedela prejsť. Ale opatrne som odbočila a pán v aute videl, že som nabalená a zrejme sa tu nevyznám, zastavil, zastavili aj všetci ostatní a nechali ma prejsť. Poďakovala som a pána za volantom som rozosmiala, lebo videl moje zúfalstvo
Často tu nadávate na ľudí, ktorí sú možno v podobnej situácii ako som bola ja. To, že je pre vás BA a doprava v nej pohoda, ešte neznamená, že je to tak pre všetkých. A to neznamená, že my ľudia z malých miest, či dedín, sme hlúpi. Nie sme. Keď ťahám dlhé jazdy, som nabalená, mám často veľa oblečenie opásaného okolo pásu. Keď dokúpim potraviny, už do batohu nevôjde napríklad bunda atď.. Sú miesta, keď sa musím presunúť na MTB po asfalte. Keď vtedy okolo mňa prechádzajú cestní cyklisti, idú ma prepichnúť pohľadom a pri strete 20 cyklistov sa reálne pozdraví maximálne jeden! Pripadám im asi ako socka. Nemám mega drahé oblečenie, nie som nastajlovaná ako do mesta na kávu. Áno, aj toto je výsledok tých nezmyselných článkov a posudzovania cyklistov, ako majú chodiť oblečení a čo je cyklistické faux pas.
Ale chalan ide 60 km výjazd po rovine, vyvoňaný, krásne oblečený, kvôli KOMu ide vyzabíjať ľudí okolo seba, pozdraviť sa to nevie, ešte mi vynadá... Ja som rada, že mám dospelé deti a môžem konečne tráviť voľný čas tak, ako chcem, na biku a v prírode, bez tréningov, bez FB, či Instagramu a milióna fotiek, ovešaná vecami, ale v ten deň idem 14 hodín na MTB a on mi nechá pocítiť, aká som úbohá. A pritom nič nevie o tom, kam idete, koľko km už máte v nohách, čo robíte, kto ste...
Čo tým chcem povedať je, že táto doba je doba plná agresívnych ľudí, povrchných ľudí, ľudí, ktorí bezhlavo idú za svojím, ľudí, ktorí trpia narcizmom, ľudí, ktorí nie sú ochotní pomôcť, ľudí, ktorí súdia knihu podľa obalu, ľudí, ktorí hundrú a sťažujú sa na všetko..
Niekedy sa treba zastaviť, byť k sebe milší. Nikdy neviete, čo človek, na ktorého idete kričať a súdiť ho, má v tej chvíli za sebou. A vedzte, že keby to drahé cyklistické vybavenie dostal tuto Jano z Poruby, ktorý každý deň chodí v mokasínach do roboty 25 km na železnom biku, tak zmetie z cesty v tej rýchlosti aj kamión.
Dúfam, že viete, čo som tým chcela povedať, ako som to celé myslela. Netreba sa hrať na frajerov. Treba byť ČLOVEKOM
a potom bude fungovať všetko.
Ano, napisala si to tak , ako to vnimam aj ja. Sem tam som bol tiez taky (netvrdim,ze sa mi nemoze stat 
), ale cielavedoma praca na sebe (eh, ako vzletne to vyzera 
) pomaha. Aj vdaka tomu som si dobre pokecal s polovnikmi/majitelmi jedneho reviru na Inovci este davnejsie. A bol to dobry rozhovor. Avsak, asi najdolezitejsie je, presne ako si napisala, vzit sa do druheho, alebo sa riadit pravidlom, resp. zasadou, ze davat potreby druhych pred tie svoje. Ked sa clovek potrebuje nahanat, je dobre zvolit miesta, kde je minimum ludi , ako ist cez "mrtvoly". A aktiez aplikovanie jednej velmi dolezitej mudrosti (nie mojej), ze "viac stastia je v davani, nez v prijimani". Darovat niekomu aj len usmev moze byt vela. Prekusnut kritiku, pripadne nadavky. Stoji to niekedy dost usilia, ale vyplati sa to. A tiez je dobra zasada "púšťaj svoj chlieb po vode a po mnohých dňoch ho zasa nájdeš". A to je to, co sa neustale viac a viac straca .. nesebecky a laskavy pristup k druhym ludom.
), ale cielavedoma praca na sebe (eh, ako vzletne to vyzera ) pomaha. Aj vdaka tomu som si dobre pokecal s polovnikmi/majitelmi jedneho reviru na Inovci este davnejsie. A bol to dobry rozhovor. Avsak, asi najdolezitejsie je, presne ako si napisala, vzit sa do druheho, alebo sa riadit pravidlom, resp. zasadou, ze davat potreby druhych pred tie svoje. Ked sa clovek potrebuje nahanat, je dobre zvolit miesta, kde je minimum ludi , ako ist cez "mrtvoly". A aktiez aplikovanie jednej velmi dolezitej mudrosti (nie mojej), ze "viac stastia je v davani, nez v prijimani". Darovat niekomu aj len usmev moze byt vela. Prekusnut kritiku, pripadne nadavky. Stoji to niekedy dost usilia, ale vyplati sa to. A tiez je dobra zasada "púšťaj svoj chlieb po vode a po mnohých dňoch ho zasa nájdeš". A to je to, co sa neustale viac a viac straca .. nesebecky a laskavy pristup k druhym ludom.
arrow_leftPINY napísala:
Ľudia sú čoraz agresívnejší. Za volantom, na biku, na sociálnych sieťach. Na cyklistike vidia niektorí len čísla a keď si idú po KOM, idú aj cez mŕtvoly. Veľa ľudí hundre stále na mamičky s deťmi, na psov, na starých ľudí, na pomalších, sťažujete sa tu na fóre na ľudí, ktorí niekam odbočili na biku zle a podobne.
Napíšem osobnú skúsenosť a lto vie, že ja som naozaj tá, ktorá trvá na dodržiavaní pravidiel a z duše neznášam konflikty.
Ako príklad dám poslednú jazdu cez Malé Karpaty do BA, ale príkladov je na celú knihu. Ťahám 150 km a 3100 výškových na MTB, na Pezinskej Babe sa ku mne pripoja priatelia a ideme spolu do BA. Dlho sme sa nevideli, ja ovešaná ruksakom, brašňami, keďže idem na dva dni. Uťahaná ako kôň, ale šťastná ako blcha ? V práci mi vyšla šichta 12+2. Prišla som domov 22:40 a o 2:07 som už sedela v rýchliku smer Trnava.
Šľapeme krátky asfaltový úsek niekde pri Limbachu a s kamarátom sme išli vedľa seba, druhý bol predo mnou . Žiadne autá tadiaľ nešli. Áno, bola som viac v strede ako na kraji cesty. Vtedy okolo nás prešiel cestný cyklista, vysoké biele ponožky, obtiahnutý značkový dres, drahý bike, v ruke mu chýbalo už len tekvicové Latte.
Drel hore kopcom a ja som mu veľmi zavadzala. PIXI TAM! kričal na mňa. A to ostatné som už našťastie nepočula. Podľa mňa kričať po žene nadávky, ale byť krásny, to už je len vizitka.
Keď som išla cez Malé Karpaty tiež do BA a mala som natiahnutú trasu cez mesto (pre mňa je to nočná mora) hodilo ma cez nejakú divnú y-novú križovatku okolo mosta. Fakt som nevedela prejsť. Ale opatrne som odbočila a pán v aute videl, že som nabalená a zrejme sa tu nevyznám, zastavil, zastavili aj všetci ostatní a nechali ma prejsť. Poďakovala som a pána za volantom som rozosmiala, lebo videl moje zúfalstvo Často tu nadávate na ľudí, ktorí sú možno v podobnej situácii ako som bola ja. To, že je pre vás BA a doprava v nej pohoda, ešte neznamená, že je to tak pre všetkých. A to neznamená, že my ľudia z malých miest, či dedín, sme hlúpi. Nie sme.
Keď ťahám dlhé jazdy, som nabalená, mám často veľa oblečenie opásaného okolo pásu. Keď dokúpim potraviny, už do batohu nevôjde napríklad bunda atď.. Sú miesta, keď sa musím presunúť na MTB po asfalte. Keď vtedy okolo mňa prechádzajú cestní cyklisti, idú ma prepichnúť pohľadom a pri strete 20 cyklistov sa reálne pozdraví maximálne jeden! Pripadám im asi ako socka. Nemám mega drahé oblečenie, nie som nastajlovaná ako do mesta na kávu. Áno, aj toto je výsledok tých nezmyselných článkov a posudzovania cyklistov, ako majú chodiť oblečení a čo je cyklistické faux pas.
Ale chalan ide 60 km výjazd po rovine, vyvoňaný, krásne oblečený, kvôli KOMu ide vyzabíjať ľudí okolo seba, pozdraviť sa to nevie, ešte mi vynadá... Ja som rada, že mám dospelé deti a môžem konečne tráviť voľný čas tak, ako chcem, na biku a v prírode, bez tréningov, bez FB, či Instagramu a milióna fotiek, ovešaná vecami, ale v ten deň idem 14 hodín na MTB a on mi nechá pocítiť, aká som úbohá. A pritom nič nevie o tom, kam idete, koľko km už máte v nohách, čo robíte, kto ste...
Čo tým chcem povedať je, že táto doba je doba plná agresívnych ľudí, povrchných ľudí, ľudí, ktorí bezhlavo idú za svojím, ľudí, ktorí trpia narcizmom, ľudí, ktorí nie sú ochotní pomôcť, ľudí, ktorí súdia knihu podľa obalu, ľudí, ktorí hundrú a sťažujú sa na všetko..
Niekedy sa treba zastaviť, byť k sebe milší. Nikdy neviete, čo človek, na ktorého idete kričať a súdiť ho, má v tej chvíli za sebou. A vedzte, že keby to drahé cyklistické vybavenie dostal tuto Jano z Poruby, ktorý každý deň chodí v mokasínach do roboty 25 km na železnom biku, tak zmetie z cesty v tej rýchlosti aj kamión.
Dúfam, že viete, čo som tým chcela povedať, ako som to celé myslela. Netreba sa hrať na frajerov. Treba byť ČLOVEKOM a potom bude fungovať všetko.
Napíšem osobnú skúsenosť a lto vie, že ja som naozaj tá, ktorá trvá na dodržiavaní pravidiel a z duše neznášam konflikty.
Ako príklad dám poslednú jazdu cez Malé Karpaty do BA, ale príkladov je na celú knihu. Ťahám 150 km a 3100 výškových na MTB, na Pezinskej Babe sa ku mne pripoja priatelia a ideme spolu do BA. Dlho sme sa nevideli, ja ovešaná ruksakom, brašňami, keďže idem na dva dni. Uťahaná ako kôň, ale šťastná ako blcha ? V práci mi vyšla šichta 12+2. Prišla som domov 22:40 a o 2:07 som už sedela v rýchliku smer Trnava.
Šľapeme krátky asfaltový úsek niekde pri Limbachu a s kamarátom sme išli vedľa seba, druhý bol predo mnou . Žiadne autá tadiaľ nešli. Áno, bola som viac v strede ako na kraji cesty. Vtedy okolo nás prešiel cestný cyklista, vysoké biele ponožky, obtiahnutý značkový dres, drahý bike, v ruke mu chýbalo už len tekvicové Latte.
Drel hore kopcom a ja som mu veľmi zavadzala. PIXI TAM! kričal na mňa. A to ostatné som už našťastie nepočula. Podľa mňa kričať po žene nadávky, ale byť krásny, to už je len vizitka.
Keď som išla cez Malé Karpaty tiež do BA a mala som natiahnutú trasu cez mesto (pre mňa je to nočná mora) hodilo ma cez nejakú divnú y-novú križovatku okolo mosta. Fakt som nevedela prejsť. Ale opatrne som odbočila a pán v aute videl, že som nabalená a zrejme sa tu nevyznám, zastavil, zastavili aj všetci ostatní a nechali ma prejsť. Poďakovala som a pána za volantom som rozosmiala, lebo videl moje zúfalstvo
Často tu nadávate na ľudí, ktorí sú možno v podobnej situácii ako som bola ja. To, že je pre vás BA a doprava v nej pohoda, ešte neznamená, že je to tak pre všetkých. A to neznamená, že my ľudia z malých miest, či dedín, sme hlúpi. Nie sme. Keď ťahám dlhé jazdy, som nabalená, mám často veľa oblečenie opásaného okolo pásu. Keď dokúpim potraviny, už do batohu nevôjde napríklad bunda atď.. Sú miesta, keď sa musím presunúť na MTB po asfalte. Keď vtedy okolo mňa prechádzajú cestní cyklisti, idú ma prepichnúť pohľadom a pri strete 20 cyklistov sa reálne pozdraví maximálne jeden! Pripadám im asi ako socka. Nemám mega drahé oblečenie, nie som nastajlovaná ako do mesta na kávu. Áno, aj toto je výsledok tých nezmyselných článkov a posudzovania cyklistov, ako majú chodiť oblečení a čo je cyklistické faux pas.
Ale chalan ide 60 km výjazd po rovine, vyvoňaný, krásne oblečený, kvôli KOMu ide vyzabíjať ľudí okolo seba, pozdraviť sa to nevie, ešte mi vynadá... Ja som rada, že mám dospelé deti a môžem konečne tráviť voľný čas tak, ako chcem, na biku a v prírode, bez tréningov, bez FB, či Instagramu a milióna fotiek, ovešaná vecami, ale v ten deň idem 14 hodín na MTB a on mi nechá pocítiť, aká som úbohá. A pritom nič nevie o tom, kam idete, koľko km už máte v nohách, čo robíte, kto ste...
Čo tým chcem povedať je, že táto doba je doba plná agresívnych ľudí, povrchných ľudí, ľudí, ktorí bezhlavo idú za svojím, ľudí, ktorí trpia narcizmom, ľudí, ktorí nie sú ochotní pomôcť, ľudí, ktorí súdia knihu podľa obalu, ľudí, ktorí hundrú a sťažujú sa na všetko..
Niekedy sa treba zastaviť, byť k sebe milší. Nikdy neviete, čo človek, na ktorého idete kričať a súdiť ho, má v tej chvíli za sebou. A vedzte, že keby to drahé cyklistické vybavenie dostal tuto Jano z Poruby, ktorý každý deň chodí v mokasínach do roboty 25 km na železnom biku, tak zmetie z cesty v tej rýchlosti aj kamión.
Dúfam, že viete, čo som tým chcela povedať, ako som to celé myslela. Netreba sa hrať na frajerov. Treba byť ČLOVEKOM
a potom bude fungovať všetko.Ja ťa chápem. Ale pre vysvetlenie pri tých cestných cyklistoch. Ide o určité nabubrelé ego. Nie je to o nejakej nafúkanosti alebo opovrhovaní iných skupín ako cykloturisti a podobne čo je ten tvoj prípad a tak nejak som to z tvojho opisu pochopil. Ide skôr o také súťaživé ego medzi nimi (nami žiletkármi). Na konci dňa sme zase aj tak zase veľký kamaráti a uťahujeme si zo seba.
Navyše toto ego je aj dôležitou povahou ako si zachovať zdravie a život na cestách, po ktorých jazdíme. A áno priznám sa aj ja sám za seba, že vysadnutím na bicykel sa povahovo dosť mením a proste si nenechám skákať po hlave od nikoho, lebo viem, že pokiaľ si ten priestor na tej ceste nevynútim, tak je problém. A to sa samozrejme môže prenášať aj potom na iných cyklistov ako ty, ktorá máš túto skúsenosť s cestným cyklistom, ktorý si cez tie poznámky a okriknutie vynucoval svoj priestor.
Poznámky ako je niekto navoňaný a vystajlovaný prehliadnem. Myslím, že toto je vecou každého podľa svojej chute, možnosti a ochoty do toho investovať. Socializmus sme tu už mali, kde nikto nemal nič a každý si závidel.
